Bolo to tesne po skončení druhej svetovej vojny. Naša rodina vtedy žila v malom mestečku na Spiši, kde bolo veľa takzvaných spišských Nemcov. Bývali tam oddávna, patrili k miestnej komunite, ale zrazu po vojne sa v rámci koncepcie kolektívnej viny stali nepriateľmi - len kvôli svojej národnosti...
Moja babička poznala jedného takého človeka. Bol učiteľom, učil ju i môjho dedka. Žil v našom meste od narodenia, ľudia ho poznali ako dobrého a slušného človeka. Po vojne ho však vyhodili zo školy. Nesmel učiť, a navyše ako "osobe štátne nespoľahlivej" mu skonfiškovali majetok, pekný dom aj so zariadením, mohol si odniesť len zopár osobných vecí. Vzápätí sa tam nasťahoval miestny papaláš, ktorý si naň zrejme už dlho brúsil zuby. Pána učiteľa vysťahovali do maličkej kutice, studenej a vlhkej, s plesnivými stenami. Býval tam aj so svojou chorou manželkou. Musel pracovať ako robotník na stavbe ciest.
Keď moja babička uvidela tohto starého pána, ako vozí štrk a nakladá kamene, nevedela sa s tým zmieriť. Cítila to ako veľkú nespravodlivosť - bol síce Nemec, ale nekolaboroval s nacistami. Napriek tomu prišiel o všetko: o prácu, bývanie, majetok... Keďže to bol starší človek, nevydržal ťažkú fyzickú prácu na stavbe, začal chorľavieť a nemohol pracovať.
Babička, hoci toho sama veľa nemala, mu chcela aspoň trocha pomôcť, len nevedela ako. Finančnú pomoc by zrejme odmietol, alebo by ju prijal s pocitom poníženia, že berie milodary. Nakoniec však našla spôsob, ako pánu učiteľovi a jeho manželke pomôcť. Navštívila ho s prosbou, či by nebol ochotný doučovať nemčinu jej dcéru - moju mamku.
Starý pán učiteľ ochotne súhlasil a tak moja mamka - v tých časoch gymnazistka - začala dochádzať na hodiny nemčiny. Babička tak našla taktný spôsob, ako im finančne vypomôcť, keďže za vyučovanie mu platila. A navyše mamka nikdy neprišla na hodinu nemčiny s prázdnymi rukami, babička jej vždy niečo pribalila: koláč, ovocie zo záhrady, čerstvé vajíčka či "výslužku" zo zabíjačky.
Takto ich v rámci svojich možností podporovala, pomáhala im ako vedela, hoci povojnové časy neboli ani pre ňu ľahké...
Prišli Vianoce a na Štedrý deň niekto zvonil pri bráne. Bol to pán učiteľ a niesol veľkú krabicu. Odovzdal ju prekvapenej babičke ako vianočný dar. Keď ju otvorila, uvidela v nej tento porcelánový servis:
Starý pán učiteľ jej s dojatím ďakoval za pomoc a za to, že sa od nich neodvrátila v ťažkých časoch. Povedal, že to pre nich veľa znamenalo a chceli by sa jej odvďačiť. Prišli však o všetko, jediná cenná vec, ktorá im ešte ostala, bol tento čajový servis. A že by bol rád, keby ho babička prijala ako výraz ich vďačnosti. Deti nemajú, príbuzní zahynuli vo vojne a nechce, aby sa raz dostal do rúk niekomu neznámemu...
Babička si túto čajovú súpravu vysoko cenila. Mala ju vo vitrínke, len občas, výnimočne, sme z nej popíjali čaj a vždy pri tom spomínala na pána učiteľa.
Babička sa už pobrala do večnosti, čajový servis je teraz u nás. Porcelán tenučký ako vaječná škrupinka máme uložený vo vitrínke, ale keď sa vyskytne slávnostná príležitosť, popíjame zo starých šálok čaj. Nedávno som dostala otázku, či ho nepredáme - je to cenná starožitnosť z konca devätnásteho storočia.
Nepredáme. Je súčasťou našej rodinnej histórie. Je starý, krásny a má svoj príbeh. Starý a krásny.