Odviezli sme sa vláčikom do Marcheggu a odtiaľ sme šli ďalej pešo. Deň bol krásny, rakúsky vidiek vyzeral prívetivo - ale zdanie klame, ako sme sa onedlho presvedčili.
Šli sme po ceste, vedľa ktorej sa nachádzala nejaká usadlosť: tri budovy, polia, za plotom dobytok. Nikde ani živej duše. Zaujal nás nezvyčajný vzhľad teliatok za plotom. Boli celé čierne a mali dlhú, huňatú srsť. Ešte nikdy sme také nevideli, tak sme sa na chvíľu pristavili a obdivovali ich. Manžel ich aj odfotil.
Potom sme sa pobrali ďalej. O chvíľu okolo nás prefičala Audina a o kúsok ďalej zastavila. Vystúpila z nej žena, nazvime ju Hildegarda, to meno ju vystihuje. Hildegarda zamkla auto, podišla k nám a opýtala sa, či sme Rakúšania. Po našej odpovedi, že sme zo Slovenska, sa do nás pustila: čo tu robíme, prečo sme fotili jej statok, že sme zlodeji, ktorí si mapujú terén a chystajú sa ju okradnúť. Prekvapení sme jej vysvetľovali, že sme na výlete, naším cieľom je zámok Schlosshof a okolo jej statku len prechádzame. Ideme po ceste, ktorá je verejná a na jej súkromný pozemok sme ani len nevkročili. Že nás zaujali jej teliatka, lebo je to netradičné plemeno, ale to je asi tak všetko.
Skutočnosť, že by sme sa mohli zaujímať o historické pamiatky, sa Hildegarde zrejme nepozdávala. Viac jej vyhovovala predstava lúpežnej výpravy, lebo stále vykrikovala niečo o zlodejoch. Čakali sme, kedy vytiahne mobil a zavolá na nás políciu, ale Hildegarda mala v zálohe niečo lepšie. Výhražne nám oznámila, že má psa. Síce sme ho nevideli, ale predpokladali sme, že to asi nebude čivava. Ak je pravda, že pes sa podobá na svojho pána, tak Hildegardin pes musel byť aspoň buldog. A tiež nám bolo jasné, že ho nebude váhať použiť. Tu už žarty končili a nebolo nám všetko jedno...
Nakoniec Hildegarda ukončila svoj monológ. Čosi mumlajúc a zúrivo gestikulujúc nasadla do auta (až vtedy som pochopila, prečo ho zamkla, hoci sa od neho prakticky ani nevzdialila - čo keby sme jej doň naskákali a ukradli ho) a odišla. My sme to ešte chvíľu rozdýchavali, kým sme sa pobrali ďalej. Nechápali sme, na základe čoho Hildegarda usúdila, že ju chceme olúpiť. Neboli sme špinaví, otrhaní ani zarastení, nemali sme v rukách sekery ani nože za opaskom... A ako si predstavovala tú krádež - to si myslela, že prehodíme teľa cez plece a ufujazdíme, či odoženieme rovno celé stádo?
K Schlosshofu sme nakoniec došli, síce je v tomto čase zatvorený a dostali sme sa len k tejto bráne, ale je krásny:
Zážitok z pekného výletu však prehlušila naša príhoda s Hildegardou. Viete si predstaviť, že by v nejakej našej rázovitej dedinke domáci obyvateľ obvinil rakúskeho turistu, že je zlodej a chcel na neho nahuckať svojho Dunča len preto, že si odfotil jeho dreveničku? Ja si to neviem predstaviť. Sme síce v Európskej únii, máme euro, ale zdá sa, že pre niektorých sme stále iba občania druhej kategórie. Nie, nechcem zovšeobecňovať tento zážitok a odsúdiť všetkých Rakúšanov. Viem, že ako v každom národe aj medzi nimi sa nájdu takí aj onakí, ale viem tiež, že Hildegarda so svojimi názormi nie je ojedinelá. V dobe, keď malo Slovensko vstúpiť do Schengenského priestoru, sa v rakúskych prihraničných dedinách dožadovali zosilnenej policajnej ochrany a chceli zakladať čosi na spôsob domobrany na ochranu pred nájazdmi lúpeživých Slovákov...
Ale vďaka tejto príhode som konečne pochopila, prečo ešte stále nemáme dlhoročne sľubovanú cyklistickú lávku cez rieku Moravu do Rakúska. Zrejme tam na radniciach sedia takéto Hildegardy, neochvejne presvedčené, že čo Slovák - to zlodej, a jednoducho nás tam nechcú. A potom nech mi niekto rozpráva o dobrej cezhraničnej spolupráci...
Ozaj, aby som nezabudla: tu je oná fotka, kvôli ktorej sme boli považovaní za organizovanú zločineckú skupinu. Hoci neviem, či ju môžem uverejniť, pretože dotyčné teľce mi na to nedali súhlas...
