Pred časom som utrpela úraz. Po následnej operácii, liečení a šesťmesačnej práceneschopnosti sa pokúšam o návrat do normálneho života. Má to jeden háčik - chodím s pomocou barly. Prináša to celý rad nových skúseností. Napríklad aj to, ako na mňa reagujú úplne cudzí ľudia.
Ľudia, ktorí po mojom nastúpení do autobusu MHD spravidla okamžite vstanú a ponúknu mi miesto - niekedy aj na oboch stranách chodbičky, aby som si vybrala, kde sa mi lepšie sedí.
Pani, ktorá stála v autobuse vedľa môjho sedadla a spýtala sa, ako mi môže pomôcť pri vystupovaní.
Neznámy, ktorý mi pri vystupovaní podával ruku, aby som sa mala čoho pridržať.
Žena, ktorá sa mi prihovorila v kostole s ponukou, že je tu autom a môže ma odviezť domov.
Ďalšia, ktorá mi ponúkla svoje miesto na sedenie - napriek tomu, že som už sedela - s vysvetlením, že tam sa môžem lepšie chytiť, keď budem vstávať.
Pani, ktorá mi v jedálni navrhla, že mi odnesie tácku s obedom ku stolu a iná pani mi chcela podať príbor, aby mi ušetrila niekoľko krokov.
Šofér autobusu, ktorý sa ma po nástupe opýtal, kde budem vystupovať, aby na danej zastávke počkal, kým sa bezpečne dostanem k dverám.
Vodiči áut, ktorí, vidiac ma stáť pri prechode pre chodcov, mi zastavujú omnoho častejšie než v časoch, keď som bola "bežný" chodec.
A tak by som mohla pokračovať. Hovorí sa, že v dnešnej uponáhľanej dobe sú ľudia ľahostajní a nevšímaví. Nie je to až také zlé. Môžem povedať - parafrázujúc známu skladbu skupiny Elán - že mnoho ľudí ešte stále vonia človečinou.
A to je tá moja dobrá správa. Pre nás všetkých.
