Ako sa to celé začalo? Šli sme na dovolenku do Tatier. Vystúpili sme v Poprade z rýchlika a ďalej sme pokračovali autobusom. A potom prišiel ten okamih: na zlomok sekundy som sa poriadne nedržala, práve vtedy nám ktosi vbehol do cesty, šofér dupol na brzdy a ja som preletela cez pol autobusu... Po páde som sa už nedokázala postaviť. Ležala som na podlahe autobusu, pravou nohou som vôbec nemohla pohnúť a cítila som v nej strašnú bolesť. Šofér odstavil autobus na krajnicu a manžel volal záchranku.
Záchranka prišla rýchlo. Padlo niekoľko kontrolných otázok, lekár mi opatrne prehmatal nohu. Bála som sa, ako ma vynesú z autobusu a naložia na nosidlá, keď každý pohyb príšerne bolel - ale boli to profesionáli, ani som sa nenazdala a ležala som na nosidlách, dostala som injekciu proti bolesti a už ma viezli do nemocnice.
Vyložili ma na urgentnom príjme popradskej nemocnice. Tam ma previezli na rontgen a keď ma priviezli späť, lekár si už prezeral na monitore počítača moje snímky a oznámil mi zlú správu: mám zlomenú stehennú kosť v oblasti krčka. Bude sa to musieť operovať.
A tak som sa dostala na oddelenie traumatológie v popradskej nemocnici. Chcela by som zdôrazniť, že popradská nemocnica nie je štátna - je to akciová spoločnosť, a možno z toho vyplývali niektoré skutočnosti, ktoré som si tam všimla a s ktorými som sa neskôr v štátnej nemocnici nestretla. Možno by moje postrehy mohli byť zaujímavé a snáď aj inšpirujúce...
V prvom rade ma príjemne prekvapil spôsob komunikácie lekárov s pacientom. Bola som dôkladne informovaná o svojom zdravotnom stave i o zákrokoch, ktoré ma čakajú. Ocenila som to, pretože z nevedomosti vzniká strach a strach negatívne ovplyvňuje psychiku. Informovanosť pacienta tu však bola na úrovni, počnúc lekárom, ktorý ma prijímal na oddelenie, cez lekára, ktorý ma operoval a po operácii ma prišiel poinformovať o zákroku, a anesteziologičku, ktorá za mnou prišla pred operáciou, aby ma informovala, aké možnosti anestézie prichádzajú do úvahy v mojom prípade. Doporučila mi spinálnu anestéziu, vysvetlila, v čom spočíva, keď videla, že váham, pridala odpovede na desatoro najčastejších otázok, kladených pacientmi. Nakoniec som súhlasila, pani doktorka mi ešte povedala, že sa ma príde po operácii spýtať, či som bola s výberom spokojná. A skutočne si ma deň po operácii našla, hoci už som pre ňu ako pacientka nemohla byť zaujímavá. Pýtala sa, ako som bola spokojná s výberom anestézie, žartovala, že riskuje, že v prípade nespokojnosti ju teraz vytrieskam barlou - vďaka nej som sa prvýkrát od nehody zasmiala. Ďakujem, pani doktorka - meno som si nezapamätala, ale mali ste službu v pondelok 10. augusta popoludní...
Tiež sa mi pozdávalo, že vždy lekár vyhľadal pacienta, aby ho informoval, čiže pacient nemusel prácne zhľadúvať lekára po celej nemocnici. Ošetrujúci lekár aj mimo vizity prišiel na izbu, aby sa opýtal, ako sa máme, či nie sú nejaké problémy.
Ďalšia vec, čo ma zaujala, bol prístup zdravotných sestier. Okrem bežnej starostlivosti sledovali aj to, koľko tekutín pacient vypije, čo považujem za dôležité najmä v letných horúčavách. Stalo sa, že sestrička mi dala do ruky pohár s čajom, sadla si vedľa mňa a s úsmevom vyhlásila, že sa odtiaľto nepohne, kým to nevypijem, lebo mám málo tekutín. Tiež raz denne nás, ležiacich pacientov, sestričky premasírovali gélom proti preležaninám. Počas hospitalizácie som sa nestretla ani len s náznakom neochoty, nervozity či nevrlosti. Sestričky boli pozorné, milé, ochotné. Zvlášť mi utkvela v pamäti sestrička Lucka z pooperačnej izby - bola takým slniečkom pre pacientov, mala úžasný prístup k ľuďom, aký sa hneď tak nevidí.
Rovnako prívetivý bol aj personál, ktorý roznášal stravu: zaželali dobrú chuť, spýtali sa, či sa dokážem najesť sama alebo potrebujem pomôcť. Keď som hrdo vyhlásila, že to zvládnem a videli moje neobratné pokusy, tak mi aspoň pokrájali mäso - všetko ochotne, bez toho, aby som ich o to musela požiadať.
Keď už sme pri tej strave - neviem, ako to robili, ale jedlo bolo vždy teplé. Porcie boli veľké, až ma niekedy mrzelo, že mám stiahnutý žalúdok a nevládzem zjesť viac, lebo varili chutne. A dostávali sme aj čerstvé ovocie a zeleninu - paradajky k raňajkám, jablká na olovrant...
Všetci zamestnanci nosili pripnuté menovky s menom a pracovným zaradením, takže pacient vždy vedel, s kým práve hovorí alebo kto ho ošetruje. Zmizol tak prvok akejsi anonymity, za každý úkon bol zodpovedný konkrétny človek.
Ak by som to chcela zhrnúť: dobrá správa pre všetkých - aj napriek mizérii, v akej sa nachádza naše zdravotníctvo, existuje zdravotnícke zariadenie, ktoré funguje tak, ako by podľa mojich predstáv malo fungovať. Dúfam len, že takých zariadení okrem popradskej nemocnice máme aj viac... Pritom za pobyt v nemocnici som nedoplácala nič, všetko bolo hradené poisťovňou. Porovnanie súkromnej nemocnice so štátnou tak dopadlo jednoznačne v prospech súkromnej. Snáď tá privatizácia zdravotníctva by nemala byť až takým strašiakom, za akého ho vydávajú niektorí členovia našej vlády...
A na záver budem osobná: keď pacienti odchádzajú z nemocnice, snažia sa nejako vyjadriť svoju vďačnosť. Ja som to nestihla. Chcela by som sa teda poďakovať takto, verejne, celému kolektívu popradskej traumatológie za vysokú profesionalitu a hlboko ľudský prístup, vďaka ktorému som mala pocit, že nie som iba položkou v zozname pacientov, s ktorou treba urobiť nejaké úkony, ale človekom so svojou bolesťou a trápením, ktorému ste sa snažili všemožne pomôcť.
Nech vám to tak vydrží.
