Keď prechádzam okolo, zavolá na mňa:
"Teta, pomôžeš mi?"
"No, záleží od toho, v čom," odpovedám.
"Tuto, aha, nemôžem dočiahnuť", malá sa naťahuje po čosi na múre domu. Keď podídem bližšie, zbadám lienku.
"Túto lienku chceš? A načo?"
"Ja ich zbieram do tejto krabičky", ukazuje mi zápalkovú škatuľku, "potom ich odnesiem do záhrady a vypustím na ruže. Majú vši a brat povedal, že lienky ich požerú," vysvetľuje malá.
Aha, takže biologická likvidácia vošiek.
"Tak dobre, pomôžem ti," lienku schovám do dlane a opatrne ju presypem do škatuľky.
Chvíľu spolu lovíme a darí sa nám, lienok je slušná úroda. Odrazu moja malá kamarátka zatrepe rukou a vykríkne.
"Čo je?"
"Fuj, pavúk," povie s odporom.
Už ho vidím aj ja. Sedí na stene, taký s dlhými nohami, v odbornej terminológii známy ako záchodový pavúk (ja viem, je to kosec, ale okrem biológov ho tak nikto nevolá).
"Aký pekný," podpichnem malú. "A toho nechceš? Chytím ti ho."
"Niééééé! Je hnusný!"
"Prečo?" nedám malej pokoj. "Veď je to tiež hmyz, patrí do rovnakej rodiny ako lienky." (No dobre, pavúky patria medzi článkonožce, a nie medzi hmyz, ale nechcela som to malej komplikovať.)
Doberám si ju ďalej: "Ako k tomu ten chudák príde? Veď on za to nemôže, že má dlhé tenké nohy a veľké bruško, že nie je malý a pôvabný chrobáčik s bodkovaným červeným kabátikom ako lienky. Veď kvôli tomu môže byť smutný..."
Po očku sledujem malú. Na tváričke výraz hlbokého zamyslenia:
"Ako - smutný? Tak ako ja, keď som mala na rukách ekzémy (na výslovnosti tohto zložitého slova si dala zvlášť záležať) a deti sa so mnou nechceli hrať? Nechceli si ani požičať moje hračky, že fuj, aké má šupinaté ruky, ešte to od nej chytíme... Tak bude smutný?" Táto spomienka malú zjavne rozľútostila.
"Áno, tak nejako," súhlasím.
Malá sa náhle odhodlá: "Pavúčik, nie si vôbec škaredý, pohladkám ťa, neboj sa", natiahne ruku a opatrne sa ho jedným prstom dotkne. Pavúk očividne nestojí o takúto pozornosť, vôbec si to neváži, vezme nohy na plecia - či v jeho prípade skôr na hlavohruď - a hanebne zuteká.
Dievčatko sa tvári spokojne. Síce o tom nevie, ešte si to neuvedomuje, ale práve prekonalo jeden predsudok. Ktovie, koľkokrát v živote si to ešte bude musieť zopakovať...?